7/02/2015

O prázdnote v duši a talianskom raji

Ako dokáže tá najsladšia duša tak moc zraniť? 
Alebo je to len vo mne, že príliš zbožňujem? 
Chcem to napraviť, ale moja tvrdohlavosť prevyšuje.
Mesiace moje myšlienky tvorila len záverečná práce a jej obhajoby. Posledné týždne som sa všetkým naokolo vyhýbala a chcela to celé zvládnuť sama. 
Bez zbytočných otravných a utrápených rečí. 
Je to za mnou, no necítim úľavu. 
Bola som desať dní preč. Hrozne som zmenu potrebovala, pretože prostredie, v akom som posledné týždne fungovala, ma hrozne ubíjalo. 
Slnko, morské vlny, drobné kamenné obchodíky, architektúra a milí talianski dôchodcovia. posedávajúci na priedomí.
Som späť, ale hrozne chcem tú vyrovnanosť v sebe zachovať. 
(Postupne chcem pridávať série fotografií z miest, kde som týchto pár dní strávila.)
A idem na ZAZ. 
V auguste. 
Sama, asi. Ale šansónový priateľ nie je nikdy na škodu. 
Najzábavnejšie na tomto celom je, že v skutočnosti (občas aj tam), vôbec nepôsobím ako ten najväčší zúfalec a stroskotanec na svete. 
Okoloidúci na vlakovej, sa na mňa usmeje a povie: "napíš aj mne" tak prosté, až som sa zasmiala. Chcem sa smiať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára