7/22/2015

Keď neviete o čom písať, píšte o všetkom

Opäť, až po nejakej dobe. Už to nebudem asi ani písať, lebo každému je viac než jasné, že sa skrátka nezmením. Tentoraz nie preto, že by som nemohla, ale skôr preto, že som nemala náladu. A tým, skrátka nepohnete. Bola som nerozhodná a nevedela, o čom písať.

Chcela som pridať fotky z Talianska, ale nadobudla som majetnícky pocit, že by som si ich mala, predsa len, nechať pre seba. Ale ja sa prehovorím. (Skrátka už nie som presvedčená o tom, že sú moje fotky také prevratné, aby sa tu objavovali príliš často.)
Počúvam Céline Dion (áno, tú z Titanicu), je pol dvanástej večer a uvedomujem si, že toto je prvý, nepremyslene napísaný post. Konečne som mala potrebu písať, a chcela ju skrátka naplniť.
Neviem, či každý osemnásťročný človek má tak hrozne rozhádzanú myseľ, ale posledné mesiace dokola premýšľam nad takým množstvom vecí. A nad všetkými naraz, nie postupne.
Prázdniny pre mňa neznamenajú už toľko, ako kedysi. Keď som mala pocit, že trvajú roky, a každé jedny boli plné odretých kolien, skorého ranného vstávania, večerov v domčeku na strome a kreslenia. Prečo už tak často nekreslím? Mimo školu? A pre vlastnú radosť? (Nedávno som si však spomenula na niečo, čo som v minulosti robila hrozne rada a rozhodla sa, znova s tým začať. Už pri tom pomyslení, mám v žalúdku motýle.)
Moje prázdniny začali na konci júna, kedy som odišla na pár dní za hranice.
More mi hrozne vyliečilo dušu. Všetky myšlienky zostali tu a ja som mala pocit, akoby sa čas zastavil (čo, ako dobre viete, sa v mojom prípade často nestáva.) Cítila som sa tak voľne, pri východoch slnka na pláži. More ma upokojovalo.
Pokoj mi veľmi chýba. Minulý rok sa to prejavilo na mojom zdraví, kedy som si sľúbila, že to už nesmiem dopustiť.
Hold dopustila som, pretože myslieť pozitívne a nepodstatné veci nebrať príliš vážne, bolo ťažké, v kruhu ľudí, ktorých som fungovala. Ale došlo mi, že to za to nestojí a snažím sa, konečne negatívnych ľudí vyradiť (alebo ich aspoň nepočúvať). Sama som si uvedomila, že na blogu pôsobím asi hrozne zakomplexovane a negativisticky, ale dovolím si povedať, že v skutočnosti sa snažím byť, keď už nie optimistka, aspoň realistka.
Keď som sa vrátila, bola som na čas vyliečená, ale myšlienky na nadchádzajúce, si ma počkali.
Preto sa ako nikdy, snažím chodiť na nové miesta, aj keď sa mi práve nechce. Nechávam sa prehovoriť na bláznivé veci a dni využívať nadovšetko. A naďalej budem.
Ale chýba mi jedna stratená duša, bez ktorej mám stále pocit, akoby prázdniny nezačali.
Nechcem na to však myslieť. Ale nedarí sa. Som skrátka smutná.
A čo vy? Ako prežívate horúce dni? Čo letné lásky?

2 komentáre: