4/06/2013

Wuthering Heights

"Vidím, že ten pokoj nemôže porušiť ani svet, ani peklo, a cítim istotu, nekonečnú a neskalenú blaženosť v tej večnosti, do ktorej zomrelí vstúpili. Tam trvanie života nemá hraníc, na lásku odpovedá láska a radosť nachádza naplnenie."
Emily Brontёová

Jeden deň je tak krásny, šťastný a plný smiechu. Druhý o trochu smutnejší... Len o trochu. O tom to však asi je. Pri spomienke. Aké to bolo. Možno ešte pred rokom. Mám chuť kričať. Vykričať niektoré veci. Ktoré ma trápia a zráňajú.
Ale načo by to bolo dobré? Keď ľudia, kvôli ktorým to všetko prežívate, vás nepočúvajú? Má to zmysel? Je lepšie zavrieť dvere za priateľom? Za bývalým priateľom, za minulosťou, za spomienkami, za krásnymi spomienkami, plnými smiechu, radosti a šťastia? Ktoré teraz tak veľmi bolia? Za vtedajšou naivitou?
Ale, prečo sa ďalej trápiť? Keď viete, že im, je to aj tak jedno? Ľudia nás sklamali, sklamávajú aj naďalej budú. Treba sa zmieriť s nezmieriteľným. Alebo sa rozhodovať inak. Mám pocit, akoby niektorí, prestali byť tými, ktorých sme poznali. Rovnaké meno, rozdielne tváre, rozdielne vlastnosti, rozdielne správanie, rozdielne duše.
Snažím sa na to menej myslieť. Sú to iní ľudia, ktorých nepoznám. Nemám byť prečo smutná.
To len tak. Slza sa skotúľala a dopadla do dlaní...
Niektorí odišli. Iní prídu. Prišli. A niektorí sú stále s nami. Preto ich ľúbim. A zatváram dvere...

6 komentárov:

  1. Ach, krásné fotky. A moc hezky napsané.

    http://sillyopinions.blogspot.cz/

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Na větrné hůrce je naprosto úžasná kniha!

    http://ordinary-silly-things.blogspot.com

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :) vďaka za typ, určite sa za ňou pozriem.

      Odstrániť